Michala Zureka ako silného alergika k športu priviedli v detstve rodičia, keď ho prihlásili na plávanie. Od plávania plynulo prešiel cez triatlon, freerun, parkour až k street workoutu, pri ktorom aj zostal. Od osemnástich rokov sa venoval popri štúdiu aj práci kondičného trénera a podľa jeho vlastných slov je šport jeho druhá láska.
Michal, športu sa aktívne venuješ naozaj od detstva. Čo ťa presvedčilo, že tvoje súčasné povolanie je životná cesta, ktorou chceš ísť?
Športu sa venujem nielen aktívne, ale aj pasívne. Na strednej škole som študoval fyzioterapiu, neskôr som pokračoval v štúdiu na vysokej škole so zdravotníckym zameraním. Po ukončení som dva roky pracoval v nemocničnom systéme na jednotke intenzívnej starostlivosti. To som ale opustil a začal som sa venovať naplno povolaniu trénera.
Prečo si myslíš, že zdravotníctvo nebola tvoja cesta?
Nikdy som nebol technickým typom človeka a viac som inklinoval k prírodným vedám. Ťahalo ma to k práci s ľuďmi a preto som šiel aj na vysokú školu so zdravotným zameraním. Práca v medicínskom prostredí však nebola pre mňa – pre rodinný život nie je práca na služby bohviečo, ohodnotenie je slabé a ľudia si zdravotníkov až do dnešnej pandémie nevážili. Skrátka, v športovom prostredí som sa cítil doma a príjemnejšie; viac ako v nemocničnom oblečení. Práci osobného trénera som sa venoval aj popri tom všetkom a vedel som, že ma to uživí; čiže to bola jednoduchá voľba.
Počas života si sa venoval viacerým športom, až doteraz si však najdlhšie zotrval pri cvičení s vlastnou váhou. Ako si sa vlastne dostal k street workoutu?
Ja som s cvičením s vlastnou váhou začínal aktívne asi pred trinástimi rokmi. V tom čase neexistovalo v tejto oblasti na Slovensku absolútne nič, žiadne ihriská, hrazdy a už vôbec žiadne parky. Už vtedy však fungovala v našej krajine komunita, ktorú tvorilo niekoľko atlétov – mohol by som ich však zrátať na prstoch dvoch rúk. V tom čase som mal vážne problémy s chrbtovou platničkou – ľavú nohu som mal v podstate ochrnutú. Fyzioterapeutické cviky, ktoré slúžili na sfunkčnenie nohy a spevňovanie jadra, sa preklenuli do cvičenia s vlastnou váhou, nazývanou aj kalistenika. Cviky z kalisteniky sa využívajú ako v gymnastike, tak aj v street workoute a teda ono sa to celé takto prelína.
O čom je spomínaný street workout?
Street workout je šport, ktorý využíva cviky s vlastnou váhou (čiže kalisteniku), ale aj pridanú záťaž, alebo predmety, ktoré sa nachádzajú naokolo – ak máte poruke činku, môže to byť samozrejme aj činka. (smiech)
Street workout je pomerne mladý šport aj napriek tomu, že jeho korene sú veľmi staré. Lebo, povedzme si otvorene, cvičenie s vlastnou váhou tu bolo vždy a prvé záznamy majú tisícky rokov. Taký najznámejší príklad je asi snaha o kalokagatiu starých Grékov (pozn. odvodená od gréckych slov kalos – krása a sthenos – sila), ktorí používali na svoj fyzický rozvoj ako vlastnú váhu, tak aj bremená. Street workout je síce klasifikovaný ako šport, no v mojich očiach je to skôr o filozofii – nevyhraňujú ho striktné pravidlá, skôr ide o to - dokázať odcvičiť kdekoľvek a s čímkoľvek. Tak to vlastne celé vzniklo. V amerických getách ľudia nemali peniaze na športové vybavenie a na fitnescentrá. Preto šli von a improvizovali. Toto je v mojich očiach skutočný street workout. Až doba formovala tento šport smerom k obrazu gymnastiky, akrobacii a iným prvkom, ktoré vyrážajú dych a zastavujú rozum laickej verejnosti.
Pre človeka, ktorý je zvyknutý byť dennodenne v aktívnom pohybe, musí byť veľmi náročné zrazu zostať doma. Ako túto dobrovoľnú karanténu zvládaš ty? Vytvoril si si nejaký nový režim?
Doma som zavretý už viac ako mesiac, do mesta idem len nakúpiť a s presným zoznamom, aby som bol medzi ľuďmi čo najkratšie. Výhodou Oravy je množstvo krásnej prírody, čiže človek môže vybehnúť kedykoľvek vonku bez toho, aby niekoho stretol – a takýto pobyt vonku je v poriadku. Pred karanténou som mal vytvorený denný režim a moja práca s príchodom domov končila. Teraz pracujem jednoducho z domu - tak ako väčšina. V minulosti som mal skúsenosti aj s online trénovaním, čo som využil aj teraz. Ukázal som to mojim klientom a aj napriek prvotným obavám naše tréningy fungujú viac-menej rovnako. Rozdiel je len v tom, že sa vidíme len na kamere. (úsmev)
Mnoho ľudí sa bojí začať cvičiť. Existujú takí, ktorí aj chcú začať, no hanbia sa ísť do posilňovne, lebo sa pozerajú a sústredia okolo seba len na vyrysovaných ľudí a porovnávajú sa s nimi, čo môže byť na začiatku ich cesty demotivujúce. Viacerí sa preto rozhodnú začať cvičiť doma. Aké príslušenstvo v takom prípade potrebujú?
Človek dokáže doma odcvičiť aj náročný tréning len za pomoci svojej vlastnej váhy a v zásade na to nepotrebuje nič, len jeden uterák. Celé je to však o tom, čo od tréningu očakáva, ako si tréning zostaví, či si dokáže ustrážiť techniku cvikov a koniec koncov aj intenzitu samotného tréningu. Postupne je fajn pridať aj nejaké pomôcky, mojim klientom odporúčam pri týchto domácich tréningoch, aby si zadovážili odporové gumy, s ktorými vieme pri vhodne zvolených cvikoch odcvičiť viac-menej plnohodnotný tréning. V prípade, že má niekto k dispozícii záhradu alebo možnosť ujsť do prírody, tak určite sú skvelou pomôckou gymnastické pruhy alebo TRX pásy.
Tvoja prax je naozaj rozsiahla a počas nej si trénoval množstvo ľudí, takých, ktorí predtým športovali, ale aj úplných laikov. Aké chyby robia začiatočníci najčastejšie?
Najčastejšou chybou je to, že idú nevedomky do posilňovne a boja sa čokoľvek opýtať. Začnú automaticky cvičiť, lebo ten cvik už niekde videli - napríklad na sociálnych sieťach je obrovské množstvo videí a fotografií, pričom často samotní tréneri nerobia tie cviky technicky správne. Začiatočník napríklad začne k sebe priťahovať kladku na stroji, lebo to niekde videl. Ale to, že ju stiahne cez paže a nie cez chrbtové svalstvo; to jednoducho neustráži. Skrátka, ľudia začínajú sami, bez potrebných informácií a nepýtajú sa skúsenejších okolo seba.
Okrem hanblivosti je však chybou aj ľudské ego. Mnohí sa preto neopýtajú na radu; prípadne si hneď na začiatku nakladajú ťažké váhy a robia to, čo vidia okolo seba a nerobia to správne. Potom však cvičenie nemá požadovaný efekt a v horšom prípade to môže skončiť zranením.
Alebo majú prinajlepšom týždeň takú svalovú horúčku, že sa už do posilňovne nevrátia.
Presne tak. Nemýľme sa však - svalovica nie je chyba. Tá fyzická bolesť prebolí, netreba to vtedy určite vzdať. Je len výsledkom doteraz neznámej námahy svalov; je obrannou reakciou tela na záťaž, ktorú podstúpilo. Najlepšie na svalovicu, čo môže človek urobiť, je opäť ju rozhýbať.
Môžeme merať dobrý tréning intenzitou svalovej horúčky?
Nie. (smiech)
Keď teda človek začína cvičiť a myslí to s chodením do posilňovne naozaj vážne, odporúča sa nájsť si dobrého osobného trénera, ktorý svojho klienta správne zasvätí do cvikov. Ako ale dokáže začiatočník spoznať toho správneho a kvalitného osobného trénera, ktorý mu skutočne pomôže?
Určite by si mal nájsť a prečítať recenzie a odporúčania klientov daného trénera. Takisto sa môže pozrieť na trénera; na to, ako cvičí, lebo každý tréner je zrkadlom svojej práce. Ak tréner nevie cvičiť seba, pravdepodobne aj jeho cvičenec bude robiť tie isté chyby.
Ja ako začiatočník ale neviem tieto vlastnosti hneď posúdiť.
Samozrejme. Tréner je svojou vizitkou, platí to napríklad aj pri tom, ako vyzerá. Primárne však ide o vedomosti a jeho profesionálny prístup. Pri prvom tréningu by sa mal okrem cieľov opýtať na zdravotné problémy klienta, pretože každý z nás je iný a má iné zdravotné dispozície. Mal by klienta sledovať, či robí cviky technicky správne. Mal by ho vedieť motivovať. Je trochu aj psychológom a počas prvých stretnutí by mal zistiť, čo na klienta platí. Klient by mal odísť z tréningu spokojný, tešiac sa už na ten ďalší.
Tréner by mal byť svojmu klientovi nápomocný nielen ako živé stopky, ale hlavne byť učiteľom, motivátorom, kamarátom, a popri tom všetkom aj autoritou.
Vráťme sa ešte na chvíľu ku karanténe. A ako je to s jedlom? Pohyb je síce jedna vec, ale pokiaľ celý deň polihujeme na gauči a stále niečo chrúmeme, tiež to našej kondícii a váhe neprospieva. Čo je teda podľa teba, ako odborníka, kľúčom k tomu, aby sme aj počas karantény nepribrali?
Čo sa týka karantény, tak napriek tomu, že máme pohybu menej ako za bežných okolností, netreba zabúdať na to, že naše telo je prispôsobené a určené k tomu, aby sa hýbalo. Som zástancom pestrej stravy a nie obmedzovania sa v podobe diét. K tomu sa snažím viesť aj svojich klientov. Ide len to, aby si ustrážili jednoduchý vzorec, v ktorom musia kalkulovať s energetickým príjmom a výdajom. Do toho celého spadá aj dĺžka spracovania potravy, jej množstvo a samozrejme energetická hodnota. Nie všetky ,,zlé“ potraviny sú zlé. A nie všetky „dobré“ sú len dobré.
Taká moja malá rada: treba upratať svoj denný režim podľa potrieb počas dňa vzhľadom na ciele, ktoré chcem dosiahnuť.
Akú potravinu máš ty, ako odborník aj na zdravú stravu, vždy doma?
Vždy mám v chladničke vajíčka. Sú skvelou potravinou; obsahujú všetky základné zložky, ktoré naše telo potrebuje, majú bielkoviny, sacharidy, tuky, vitamíny aj minerály. Pre mňa je to nenahraditeľný zdroj energie. Ale samozrejme je to len jedna potravina. Ako som povedal, moja strava je pestrá – obsahuje samozrejme zeleninu a iné bežné potraviny. Zásadne sa neobmedzujem.
Stáva sa aj tebe niekedy, že sa ti nechce ísť cvičiť?
Každý jeden deň. (smiech)
Kde potom hľadáš motiváciu?
Najdôležitejšie je začať. Keď človek začne, pohltí ho to – a potom je už dobre. Ale to je tak pri väčšine aktivít, nielen pri cvičení. To počiatočné zahrievanie tela je nudné pre každého, preto mnohí preskakujú rozcvičky, čo je veľká chyba a hneď sa vrhnú na svoje obľúbené cviky. Pokiaľ však chcú efektívne napredovať, nie je to šťastná cesta.
Keď ale niekto ťažko hľadá motiváciu, treba si povedať, prečo to vlastne robí a prečo vlastne začal cvičiť. Ak bol na začiatku nejaký cieľ a človek na chvíľu zastaví, tak ten cieľ tam stále niekde zostáva. Zaváhania a spomalenia na ceste za zdravým telom (a aj duchom) sú úplne normálna vec, človek len zrazu zistil, že to nebude také rýchle a jednoduché.
Netreba sa vzdať, treba si skrátka povedať, prečo na ten tréning prišiel po prvýkrát.