Jakub Ptačin hostil počas štvrtej #naoravedobre talkshow aj športovca s výnimočnými schopnosťami a zmyslom pre humor.
Od raného detstva žiješ športom. Čím si začínal?
Od malička som súťažil v zjazdovom lyžovaní. Darilo sa mi. Úspech na regionálnych, krajských a dokonca celoslovenských súťažiach ma viedol čoraz vyššie. Keď som sa dopracoval k juniorom, cítil som, že som dosiahol hranicu. No motivácia od vtedajších trénerov a ďalšie úspechy ma posunuli až k seniorskému lyžovaniu. Na európskej úrovni som sa prebojoval tiež celkom vysoko. Práve keď sa mi začalo dariť aj na medzinárodnej úrovni, z finančných dôvodov som musel skončiť. Rozhodol sa venovať štúdiu na vysokej škole. Som však voľnomyšlienkár a v škole sa mi nepáčilo, pretože sa tam musí veľa sedieť na zadku. Rozhodol som sa preto ísť cestou inštruktora lyžovania.
S lyžovaním si neprestal ani po úraze.
Nie, dokonca som dostal ponuku, aby som reprezentoval Slovensko v lyžovaní na sitski. Ponuku som odmietol, pretože by to bolo finančne náročné. Byť profesionálnym športovcom je práca na plný úväzok. Je potrebné sa mu venovať od rána do večera. Športovci majú tréningové a rehabilitačné jednotky. Ja ako amatér, ktorý športu obetoval všetok voľný čas, som cítil, že idem za svoje hranice. Na olympiáde v Soči sa lyžuje na rovnakej trati ako zdraví športovci. Dosahuje sa ale podstatne vyššia rýchlosť. Je to cez 120 km za hodinu a teda aj pády vyzerajú drsnejšie, keďže je človek kompletne pripútaný. Ja som sa dal na hokej. Tam sú len mantinely. Tie sa síce tiež neuhnú, ale lyžovanie je nebezpečnejšie predovšetkým pre rýchlosť. Na hokeji sa mi páči, že je to tímový šport. Stretli sme sa tu rôznorodí ľudia s postihmi - na vozíku, bez nohy, jednonohí, niektorí s vývinovou vadou dolných končatín. Výborne sa dopĺňame. Ako parahokejový tím robíme všetko pre to, aby sme sa dostali na zimnú olympiádu, ktorá bude v Číne v roku 2022.
Akým športom sa ešte venuješ?
Je ich viac. Sledge hokeju, freeride lyžovaniu na sitski, handbike a kajakovaniu. Najradšej mám voľný terén. Hore sa dostávam vlekmi a lanovkami. Keď sa vyberiem so skvelou partiou, kamaráti ma potiahnu na miesta, kde by som sa inak nedostal. Na sitski sa pohybujem pomocoustabilizátorou, ktoré sa zabárajú keď hlboký sneh. Freeride je lyžovanie mimo zjazdoviek, freestyle zas sprevádzajú skoky a prekážky.
Nedonútil ťa úraz zmierniť tempo a odkloniť sa od adrenalínových športov?
Sú to štandardné športy. Síce sa mnohým zdajú nebezpečné, opak je však pravdou. Mimo zjazdovku je sneh čerstvý a mäkký, je príjemnejšie doňho spadnúť ako na tvrdú, upravenú trať. Nesnažím sa ísť do extrémov. Ako inštruktor lyžovania "A" mám poznatky aj o lavínach, preto pred jazdou absolvujeme preventívne kroky, aby sme sa nedostali do zlej situácie.
Síce mám tie isté ciele aj hodnoty, ale upravujem si ich podľa svojich životných skúseností. Na všetko sa ale pozerám už inak - neurob niečo, čo by mohlo spraviť starosť niekomu inému.
Spomínal si tiež handbike. Máš za sebou nejaký nezabudnuteľný cyklistický zážitok?
V roku 2013 som si vymyslel jednu akciu na handbiku. Vybral som sa na ňom do Paríža. Štartoval som v rovnaký deň ako cyklisti na Korzike počas Tour de France. Vedel som, že stihnem doraziť do cieľa deň predtým alebo minimálne v ten istý ako budú oni finišovať na Champs-Élysées. Celé to bolo veľmi narýchlo zorganizované, no na druhej strane to bol emotívny zážitok. Išli sme do toho skôr s túžbou niečo zažiť. Úmyslom nebol skvelý športový výkon a snaha niečo dosiahnuť. Vybralo sa nás jedenásť. Mal som sprevádzačov, ktorí sa so mnou striedali pri bicyklovaní, no celú trasu som išiel len ja. Jednak nemali toľko času, aby ho minuli na človeka, ktorý si len tak niečo vymyslel, a tiež preto, že trasa bola pre cyklistu bez tréningu dosť náročná. Denne sme museli zdolať 100-120 km. Ani ja sám som celkom nevedel do čoho idem, ale zvládol som to, dokonca sme mali dva dni voľno.
Foto: Alžbeta Beňušová
Si milovník adrenalínových športov. Robil si mnoho náročných vecí, pri ktorých si neustále posúval svoje hranice. No tam, kde sa zdali byť bezpečné sa stalo niečo nečakané.
Bola to zima bohatá na sneh a my sme sa vybrali natáčať film do Liberca. Predĺžili sme si výlet a šli sme lyžovať na lúku. Bol tam malý kopček, kde bol prirodzený nájazd na skok zo strechy. Po druhom skoku som však nedopadol tak, ako som mal a zlomil som si chrbát. Už v tínedžerskom veku som mal zle zrastené stavce. Niekoľko mikroúrazov mi tak oslabilo chrbticu, že to pri úplne štandardnom páde vyvrcholilo úrazom tohto rozmeru.
Ako si sa dokázal vysporiadať s celou situáciou?
Ležal som v Liberci dva a pol mesiaca. Jedným z mojich spolubývajúcich bol chalan, ktorý bol v tak vážnom stave, že tam jednoducho len ležal a museli sa oňho starať sestričky. To bola moja motivácia - v porovnaní s ním mi stále nič nie je. Bol som si vedomý toho, že mám úraz, ktorý do určitej miery zmení môj život, ale vedel som, že sa stále môžem venovať mojej vášni, športu. Úraz sa mi stal v januári 2005 a v novembri som už ležal v "krypel-lyži" a jazdil som. Samozrejme, prišli aj na mňa temnejšie chvíle, ale mal som okolo seba priateľov. Keď videli, že sedím na zadku, vytiahli ma za ucho. A tak som neustále zisťoval, čo dokážem. Celé je to minulosť. Síce mám tie isté ciele aj hodnoty, ale upravujem si ich podľa svojich životných skúseností. Na všetko sa ale pozerám už inak - neurob niečo, čo by mohlo spraviť starosť niekomu inému.
Aké je tvoje ďalšie životné smerovanie?
Rád by som vo svojom živote trochu posunul výhybku z extravagantných športov do oblasti, kde budem môcť pomáhať Ľuďom. Ako športovec som zažil mnoho zážitkov a získal veľa kontaktov, môžem teda postaviť svoj život na iných veciach a všetko odovzdávať ďalej. Vo svojom ťažkom období som mal okolo seba ľudí, ktorí mi pomohli. Aj preto cítim potrebu a chuť pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Založil som občianske združenie, prostredníctvom ktorého putujú dve percentá dane ľuďom po nejakom vážnom úraze. Tým, ktorí majú snahu niečo dosiahnuť pomáhame či už materiálne i finančne. Zabezpečujeme pre nich vozíky, handbiky, športové náčinie, tiež sa im snažíme pomôcť dostať na súťaže. Venujem sa aj podnikaniu. Vyrábame outdoorové deky a rôzne suveníry s prírodnou tematikou. Potešilo by ma, keby to raz prerástlo do niečoho väčšieho, keď už šport bude musieť ísť bokom.
Čo by si odkázal svojmu mladšiemu ja, tomu pred úrazom?
Odjakživa som bol presne ten typ športovca - profesionálnym športom k trvalej invalidite. Stále si hovorím, že keby som mal tak dvadsať rokov, ale rozum štyridsiatnika, to by bol život. Situácie, ktoré človek zažíva posudzuje podľa svojich skúseností a zážitkov. Odkaz môže byť len jeden - užívať si život naplno, ale byť zároveň nohami na zemi. Triezvo pozerať na situácie, ktoré sa v živote naskytnú. Súčasnej generácii by som odkázal, že tak ako máme všetci svoje práva, máme tiež povinnosti. Treba si život užívať, no nie na úkor druhých.
