Myšlienkou na využitie ľudových stavieb na Orave pre múzejné účely sa zaoberal už v 20. rokoch 20. storočia stredoškolský profesor dr. Pavol Florek, na konkrétne projekty však bolo treba počkať takmer 40 rokov.
Zmeny na Slovensku po druhej svetovej vojne boli spojené aj s živou stavebnou činnosťou, v dôsledku ktorej dochádzalo k rýchlym zmenám v urbanizme sídel. Súčasne s tým dochádzalo aj k necitlivej likvidácii objektov kultúrneho dedičstva. Ukázalo sa, že snaha o ochranu drevenej ľudovej architektúry na pôvodnom mieste je nereálna.
