ČLÁNKY06.07.2019 | Dominika Poláčiková

Najprv empatia, potom fakty

Rozhovor s onkologičkou Alexandrou Kolenovou, rodáčkou z Oravy.

Patrí medzi najlepších detských onkológov na svete. Začínala pracovať ako detská lekárka v Dolnom Kubíne, dnes je prednostkou Kliniky detskej hematológie a onkológie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného ústavu detských chorôb v Bratislave. Alexandra Kolenová bola hostkou štvrtej Naoravedobre talkshow Jakuba Ptačina a priateľov.

Kedy ste sa rozhodli stať sa lekárkou?
Keď som bola malá zomrel mi náhle ocko. To bolo možno jedným z impulzov, že som vždy túžila pomáhať ľuďom a byť pri nich v ťažkých chvíľach.

Prečo práve onkológia?
Aj to prišlo postupne. Vždy som chcela byť detskou lekárkou. V Brne, kde som študovala bola detská onkológia a tam je veľmi náročné sa dostať pracovať. Takže som si myslela, že sa mi to nikdy nepodarí a chcela som ostať v pediatrickej ambulancii v Námestove. No neskôr som spoznala svojho manžela a hľadala som si miesto v Bratislave, kde sa mi podarilo dostať na detskú onkológiu.

Zdroj foto: archív A.K.

Čo je pri vašej práci najdôležitejšie?
Mať vnútorný pokoj. Byť nastavený na sto percent pre pacienta a pre jeho rodinu. Zabezpečiť pre každého jedného tú najlepšiu diagnostiku i liečbu, aby sme vždy urobili všetko, čo je v súčasnej medicíne možné, a ak sa to dá.

Emocionálne najsilnejšie sú pravdepodobne prvé momenty, keď lekár rodičom odovzdáva informáciu o stave dieťaťa. Ako si v takejto chvíli udržiavate psychickú pohodu? 

Veľmi ťažko. Rodičia už len keď počujú, že musia ísť na onkológiu, sú zrútení. Pre nás je dôležité, dať im nádej a istotu, že dieťa je v dobrých rukách, že vieme, čo máme robiť a urobíme všetko preto, aby sme ich syna alebo dcéru vyliečili.

Akým spôsobom teda hovoriť s rodičmi o onkologickom ochorení ich dieťaťa?

Aj oznámenie zlej správy má svoje zákonitosti. Náš prístup je - najprv empatia a potom fakty. Samozrejme, to, že sú na onkológii, sa oklamať nedá. No treba odhadnúť celkovú situáciu i množstvo informácií, ktoré dokáže rodina absorbovať. Krok po kroku. Čiže neklamať, ale vycítiť, čo a ako dávkovať. Komunikácia je umenie, ktorému sa učíme každý deň.

Zdroj foto: archív A.K.

Je pri každom dieťati potrebná spolupráca so psychológom?
Áno, určite. Vždy je s nami pri prvom rozhovore psychológ, ktorý monitoruje rodinu. Snaží sa odhadnúť, čo asi potrebujú, ako pracovať s dieťaťom. Či cez kresbu alebo hudbu, záleží od veku dieťaťa. Každé to samozrejme prežíva inak.

Ako pracujú lekári s odosobňovaním?
Je dôležité, aby každý náš lekár prechádzal aj sebapoznaním a sebareflexiou. Neexituje na to špeciálny návod. Niekto môže byť citovo príliš blízko pacientovi a hrozí mu, že môže vnútorne vyhorieť. Niekto je príliš chladný, ďaleko a nemá napojenie na rodinu. Treba hľadať to správne miesto, kde som človekom i profesionálom zároveň. Je to celoživotný proces.

Môže okrem psychológa pomôcť rodinám, ktoré bojujú s touto diagnózou, aj viera?
Niekedy aj veriaca rodina prechádza skúškou ohňa a ich viera sa skúša práve v tom ohni. Mnoho záleží aj od hodnotového nastavenia, ako sú ľudia schopní vnímať chaos a psychickú záťaž. No poznám naozaj veľa ľudí, ktorí to asi vďaka hlbokej viere prežívajú inak ako ostatní.

Zdroj foto: archív A.K.

Pri tejto náročnej profesii musí človek často vypnúť. Kde si najlepšie oddýchnete?
Určite vo svojej rodine. Doma mám tri dcéry a manžela dirigenta, takže chodíme na rôzne umelecké podujatia, kde si naozaj dobre oddýchnem. Od malička veľmi rada športujem. Keď je príležitosť na rýchlu chôdzu, tenis či lyžovanie, tak ju rada využijem. A samozrejme, prísť na Oravu je veľký oddych.

Čiže Orava a vy?
Myslím si, že keď sa človek napojí na svoje korene, nájde zdroj obnovujúcej energie a sily. Pre mňa sú takým zdrojom lesy za Oravskou Jasenicou, kde bývame. Tu sa vnútorne obnovuje moja energia a asi aj moja viera v ideály.

Dominika Poláčiková

logo naoravedobre
© 2016 Naoravedobre.sk   •   Technickú prevádzku zabezpečuje DSI DATA a.s.