ČLÁNKY17.05.2018 | Eva Fačková

Luka Brase: „Keď žiješ svoj sen, nemôžeš byť unavený.“

Mnohí z nás majú svoje záľuby, do ktorých odovzdávajú samých seba. Rodák z Dolného Kubína, výtvarník Luka Brase si žije svoj sen – živí sa svojím koníčkom, ktorým je výtvarná tvorba.

Keď sa povie „Šašo jeden počmáraný“, tak si mnoho Oravcov spomenie na výstavu, ktorá pred niekoľkými rokmi prebehla v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne. Práve tá bola dôležitou etapou pre výtvarníka, ktorý sa takmer každý týždeň nachádza v inej krajine. V tomto rozhovore sa dozviete nielen to, čo znamená lukagraphy, ale aj čo-to o jeho pohľade na život a o jeho výtvarnom úspechu.

„Mal som obdobie, keď som tvoril len čiernobielo. Neskôr som začal s farbou, ktorá ma pohltila. Je dôsledkom farebnejšieho života a prístupu k nemu. Niekedy sa cítim, akoby som ušiel z cirkusu, som trošku taký klaun.“ Luka Brase

Umelec o inšpiráciu nemá núdzu.  ⋅  Foto: archív L. B.

Aké boli tvoje výtvarné začiatky?

Kreslím už od dvoch rokov, mám za sebou aj vzdelanie na základných umeleckých školách. Hodiny som bral u súkromných učiteľov, vyštudoval som jednu strednú a dve vysoké školy, takže som v tomto ohľade nadobudol kompletné akademické vzdelanie. Pochádzam z umeleckej rodiny, maminka tiež robila obrazy, ocino je dizajnérsky zručný a aj moja sestra  Kristínka je výtvarne nadaná.

Počas života som si uvedomil, že človek to môže v živote niekam dotiahnuť len vtedy, keď ho podporuje rodina. Mňa doma veľmi podporovali, a tú podporu cítim neustále.

Vyštudoval si dve vysoké školy. Obidve sa týkajú výtvarného umenia?

Áno. Študoval som na Akadémii umení v Banskej Bystrici a predtým pedagogiku na UKF v Nitre (výtvarná výchova na pedagogickej báze). Počas prvej školy som veľmi veľa cestoval, bol som v Írsku a v Holandsku. Na Akadémiu umení som šiel aj kvôli získaniu akademického titulu. Vo svete som si však uvedomil to, že nikto sa na tituly nepozerá a nerieši to. Škola ti môže dať nejaké teoretické základy, ale na prax ťa žiaľ nepripraví. Život je organizmus, to nie je príručka.

Aký je pocit, keď to, čo iní robia vo voľnom čase, ty robíš na plný úväzok? Nie si z toho unavený?

Keď žiješ svoj sen, nemôžeš byť unavený. Nový deň je nová šanca. Práveže si uvedomujem, že mám málo času na to, aby som všetko to, čo chcem, stihol za jeden deň. Nemám žiadne stresy, žiadne tlaky, spím dobre, stravujem sa dobre, mám okolo seba super ľudí. Vlastne vtedy, keď pracujem, zároveň aj oddychujem. Snažím sa kresliť každý deň, aby som si pri tom oddýchol. Treba povedať, že nie každý zažije tento balans v živote, som zaň každopádne veľmi vďačný.

Tento balans prišiel sám alebo si na tom musel pracovať?

Veľa vecí v živote príde s vekom. Keď som mal 20 rokov, myslel som si, že veci v živote dosiahnem jednoduchšie a rýchlejšie. Poznanie však prichádza so skúsenosťami. Niekto sa s tým môže narodiť, môže mať cestu života vydláždenú, niekto dlhé roky pochybuje. Veľký podiel na tom má aj osobnosť človeka. Určite je ale smutné, keď stretnem ľudí, ktorí sú starší ako ja a vidím na nich, že nie sú spokojní a stále akosi tápajú a nevedia, čo majú v živote robiť. Na druhej strane stretnem niekoho, kto má 20 rokov, darí sa mu a vidím, že je spokojný a vyrovnaný s tým, kam smeruje. Každý máme len jednu šancu a preto by sme mali robiť to, čo nás napĺňa.

Snaží sa kresliť každý deň, aby si pri tom oddýchol.  ⋅  Foto: archív L. B.

Ty by si mal byť motivačný rečník. (smiech)

Hmm, to mi často hovoria. (smiech) Keď hovorím, nepotrebujem premýšľať a hľadať slová, ide to samo. Aby bol človek v pohode, mal by dobre spať, pre mňa je veľmi dôležitý kvalitný spánok.

Veril si tejto tvorivej ceste stopercentne už od začiatku alebo si mal aj pochybnosti? Lebo v istom ohľade je povolanie výtvarníka riskantným.

Keď sa na to spätne pozerám, tak som asi nikdy nejako zásadne nepochyboval. Samozrejme, boli aj ťažšie obdobia a rodičia sa isto obávali, či sa to podarí. Mohlo sa, ale tiež nemuselo. Výtvarný svet je taký, že nie každý má umelecké cítenie a preto ten obraz ani mať nemusí. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa to a teraz to je taký zaujímavý pohľad dozadu. Nikdy som si nepovedal, že by som s tým nadobro stopol. Je to moja životná cesta.

Aký máš vzťah s Oravskou galériou? Predsa len ide o tvoju domovskú galériu.

Oravská galéria je mojou domovskou, tam som začal. Som hrdý na prácu pani riaditeľky Evky Ľuptákovej a jej kolektívu, pracujú tam obetaví ľudia a je to nádherný priestor. Som hrdý na to, že pochádzam z Oravy a že tu máme takú skvelú galériu. Moja prvá skutočná výstava bola v roku 2009 práve tu. Predtým som mal síce skúsenosti so zahraničím, no táto bola kľúčová – sólo exhibícia. Bola veľmi úspešná, na jej otvorenie prišlo viac ako 400 ľudí. Bolo to asi aj tým, že šlo o uvedenie rodáka do umeleckého sveta. To bol začiatok. Potom som sa rozhodol, že z výstavy "Každý musí niekam patriť“ urobím putovnú výstavu - pokračovala ďalej do Írska, Belgicka, Holandska. Postupne som začal zisťovať, že je výborné konfrontovať sa so svetom. Chce to ale aj dravosť a disciplínu. Na začiatku som po Európe cestoval stopom, teraz keď sa dá cestujem vlakom. Často lietam do Ameriky a do Ázie.

Foto: archív L. B.

Aké to je, keď začínajúci umelec príde do zahraničia a nikto o ňom nič nevie? Existuje nejaký univerzálny postup, ako sa stať známym v zahraničí?

Predtým, ako som prišiel do New Yorku, som mal výstavu v jednej z londýnskych galérií, ktorá bola pre mňa obrovskou skúsenosťou. Tie mestá sú však obrovské, je tam veľa ľudí, čiže je veľká pravdepodobnosť, že to, za čím ideš ty, tam hľadá aj mnoho iných talentovaných ľudí. Ja som rozposielal svoje portfólio, potom som zistil, že aj moji priatelia majú nejaké kontakty, čiže aj ich odporučenie mi pomohlo.

Potom, keď sa ti to podarí, tak zistíš, aký je to úžasný pocit a uvedomíš si, že sa podarilo fakt niečo veľké. Ale vždy treba ísť dopredu a netreba sa vzdávať. Samozrejme, prežil som si aj nejaké neúspechy, ale to je normálne a ľudské. Som za to všetko veľmi vďačný, tiež aj za to, že mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí so mnou cestujú a podporujú ma.

Často spomínaš Holandsko. Prečo ťa táto krajina tak oslovila?

V Holandsku je kultúra na vysokej úrovni. Je to jedna z mála krajín, ak nie jediná, do ktorých by som sa presťahoval aj hneď. V Holandsku mám svojich priateľov a vždy, keď tam prídem, cítim sa tam doma. V holandskom Den Haagu je aj galéria, ktorá ma reprezentuje.

Čo považuješ za tvoj najväčší úspech?

Možno to vyznie trochu klišé, ale som vďačný, že môžem robiť to, čo ma baví v takom rozsahu, ako robím. Že som zdravý, že mi dobre pracuje myseľ, že stále môžem s priateľmi vymýšľať nové veci. Úspechom je aj to, že tu môžem byť. Nech to znie akokoľvek, takto to vnímam. (úsmev)

Príspevok, ktorý zdieľa Luka Brase (@luka_brase), <time style=" font-family:Arial,sans-serif; font-size:14px; line-height:17px;" datetime="2018-05-08T09:22:08+00:00">8 Máj 2018 o 2:22 PDT</time>

Skús nám opísať tvoj bežný deň.

Vstávam veľmi skoro. Zacvičím si, naraňajkujem sa, vyriešim e-mailovú agendu, pozriem, čo je nové vo svete a začínam pracovať. Každý deň je iný, vždy to závisí od toho, či tvorím obrazy alebo niečo iné. Snažím sa tvoriť každý deň – niekedy mi to zaberie päť hodín, inokedy šestnásť. Okrem kreslenia a maľovania aj veľa fotím.

Keďže tvoríš každý deň, musí to byť celkom náročné z hľadiska získavania inšpirácie. Prežívaš niekedy také momenty, že zastaneš a nedokážeš sa posunúť ďalej?

Také momenty som doteraz nemal a nebojím sa, že by ma stretli. Tvorím spontánne. Tak, ako silno žiješ, takú silnú emóciu podajú obrazy. Inšpiráciu získavam kdekoľvek, no to, čím žijem, to smerujem aj na obrazy – napríklad tohtoročné sté výročie vzniku Prvej Československej republiky a 25. výročie vzniku Slovenskej republiky.

Inšpiruje ťa pri tvorbe aj región, z ktorého pochádzaš?

Samozrejme, som z Oravy a je to vo mne. Často v mojich dielach zobrazujem Choč. Momentálne pracujem na téme stého výročia vzniku 1. ČSR a 25. výročia vzniku SR, čiže určite sa v mojich dielach objaví aj téma domova a Dolný Kubín.

Tento rok robím veľkú výstavu s témami v Kanade, Japonsku a na Islande. V novembri budú diela v Los Angeles v USA. Táto výstava vznikne v spolupráci s Konzulátom Českej republiky v Los Angeles.

Keď si doma, máš nejaké svoje obľúbené miesta na Orave, kam rád chodíš?

Mám veľmi rád Choč, v zime chodím lyžovať na Kubínsku hoľu. Na Orave je množstvo krásnych miest. Už len keď prichádzam smerom od Ružomberka a som na Brestovej, tak ten výhľad je fantastický. To je aj jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol mať svoj ateliér na Orave. Život je tu pokojnejší. Načerpám silu a aspoň ma potom viac baví chodiť do veľkého sveta. Je dôležité vedieť aj oddychovať. Mám veľmi rád jeseň a rád sa pozerám na farebné stromy v Kraľovanskej doline, keď prichádzam domov z tejto strany.

Tvoj ateliér si si zariadil v Dolnom Kubíne. Ako to tam vyzerá? Máš tam poriadok alebo skôr (ne)organizovaný chaos?

V ateliéri má všetko svoje miesto. Som veľmi organizovaný človek, nikdy nemeškám a kamkoľvek idem, tak som pripravený. Takisto, aj moje obrazy - sú organizované, tvoria ich čisté linky, čisté priestory – a presne taký som aj ja. Svoj ateliér mám v Dolnom Kubíne, neďaleko Oravskej galérie. Ten priestor je väčší - týmto som si splnil svoj veľký sen, mať ateliér spojený aj s malým výstavným priestorom. Z toho sa veľmi teším.

Vďaka priestoru v Dolnom Kubíne, kde môže tvoriť aj vystavovať, si splnil jeden zo svojich snov.  ⋅  Foto: archív L. B.

Má nejaké stabilné otváracie hodiny? Je možné si prísť pozrieť tvoje diela len tak?

Po dohode so záujemcami rád prídem z ciest na Oravu a sprístupním im priestor, kde si môžu pozrieť moju tvorbu. Najlepšie je, keď je autor pri dielach prítomný a vie o nich povedať skryté príbehy. 

Venuješ sa aj komerčnej tvorbe? Tvoríš aj na objednávku?

Na objednávku tvorím len občas a robím tak pre výnimočných ľudí. Moja cesta je sloboda a to si chcem zachovať. Lebo keď začneš robiť obrazy kvôli zištným dôvodom, už to stratí na spontánnosti. Keď na niečom robím a som s tým spokojný, nechávam obraz tak a idem ďalej. Keď to je na objednávku, tak objednávateľ do toho môže zasahovať. 

Ako by si charakterizoval výtvarnú techniku, ktorou tvoríš?

Ide o kombináciu perokresby, fotografií a grafiky. Kreslím na plátna, čo sa často nerobí. Túto techniku som nazval lukagraphy.

Je nejaký umelec, ktorého tvorbu by si chcel vyzdvihnúť?

Určite áno! Je to napríklad náš rodák Vlado Zrník – z môjho pohľadu ide o jedného z najlepších výtvarníkov, ktorých som stretol. Je hĺbavý, poctivý, vie robiť s materiálom. Takisto Peter Gáll, môj kamarát, ktorý je vynikajúci fotograf – a to teraz hovorím len o ľuďoch, ktorí sa nachádzajú v mojom úzkom okruhu.

Aké ďalšie plány ťa okrem vystavovania na niekoľkých kontinentoch čakajú počas tohto alebo budúceho roka? 

Mám za sebou úspešné výstavy v Šanghaji a Pekingu a momentálne pripravujem svoju druhú knihu, s ktorou mi pomáha práve môj kamarát a fotograf - Peter Gáll.

Luka Brase má za sebou momentálne úspešné výstavy v Šanghaji a Pekingu.  ⋅  Foto: archív L. B.

 

 

Ak by ste sa chceli o umelcovi dozvedieť viac, môžete sa pridať do jeho skupiny na Facebooku: LUKA BRASE - AKUL story

Eva Fačková

Klaster Orava
Stavebniny Grígeľ
TOPCAR
logo naoravedobre
© 2016 Naoravedobre.sk   •   Technickú prevádzku zabezpečuje DSI DATA s.r.o.