ČLÁNKY20.01.2020 | Dominika Poláčiková

Ľudia nepodajú prvú pomoc, potom nadávajú, kde sme boli

Rozhovor s prezidentom Slovenského Červeného kríža a vysokoškolským pedagógom Viliamom Dobiášom.

Prihlášku si poslal do seminára, komunisti však kňaza z neho nechceli. Študoval by čokoľvek, len aby sa vyhol matematike. Dnes je z neho prezident Slovenského Červeného kríža a vysokoškolský pedagóg. V rozhovore záchranár priznáva aj to, ako prežíva prehru so životom u pacientov. 

Kedy ste zistili, že chcete byť lekárom?

Viem, že mnohí od malička chceli byť lekármi, aby dokázali vyliečiť chorobu, ktorú mali ich príbuzní. Ja som to nemal také priamočiare. Chcel som byť novinárom a pilotom, ale rodičia ma usmernili. Povedali mi, že novinári nemôžu písať slobodne a pilot musí byť najprv vojenským pilotom až potom civilným. Ostali mi teda dve školy, kde matika nehrozila. Dva týždne pred termínom podávania prihlášok som si na prvé miesto dal lekársku fakultu a na druhé teológiu. Zvyknem hovoriť, že komunisti nechceli, aby som bol farárom, tak ma prijali na medicínu.

Zdroj: Archív V. Dobiáša

Najskôr anestéziológ, neskôr špecialista v oblasti urgentu. Prečo takáto kombinácia?

Anestéziológiu som si vybral, keď som bol v piatom ročníku na praxi z chirurgie. Systém práce na anestéziologickom oddelení sa mi veľmi zapáčil. No po dvadsiatich dvoch rokoch praxe som mal pocit, že som vyhorený a potreboval som zmeniť prostredie. Naskytla sa mi možnosť pracovať pre Červený kríž. Odišiel som teda z nemocnice. Po troch rokoch v manažérskej funkcii som sa však k medicíne opäť vrátil, tentoraz na záchranke. To bola moja láska.

Ako pedagóg vidíte v študentoch, kto z nich bude naozaj dobrým lekárom?

Lekárom môže byť každý, to je otázka vedomostí. Na medicíne sú možno hrubšie knihy ako na ekonómii. Naučiť sa to však dá. Dokáže to každý priemerne inteligentný človek. Keď to chce robiť a má vzťah k ľuďom, tak z neho bude dobrý lekár. Nemyslím si, že existujú typicky charakterové vlastnosti špecifické pre lekára. Treba mať rád ľudí, trpezlivosť, vedomosti a samozrejme ochotu študovať nové veci.

Zdroj foto: Peter Martinák

Myslíte si, že mladí vnímajú riziko, ktoré sa spája s týmto povolaním ?

Na začiatku je tam viac idealizmu. Postupom času zistia, že realita nie je až taká zaujímavá, priam rutinná. Aj na záchranke platí, že diagnózy sa opakujú. To, čo ma na tom baví, je výzva nepodľahnúť rutine. Stáva sa, že prídem k človeku, ktorý má epileptický záchvat. Poznám ho, lebo k nemu chodíme trikrát za mesiac. Viem, že záchvat prebieha nejakým spôsobom, ale ak nechcem podľahnúť rutine, musím ho sledovať. To znamená, že aj keď ho poznám a priebeh vyzerá po stýkrát rovnako, stoprvý však môžem niečo zistiť. To by som pri tom rutinnom prístupe mohol prehliadnuť. Áno, mladí vidia toto povolanie obalené v pozlátku, ale keď zistia, aká je realita, netreba podľahnúť stereotypu.

Dnes sa často neoprávnene útočí na personál v zdravotníctve. Ako vnímate takúto krivdu zo strany verejnosti?

Nie je o tom, že by útočili na ľudí, ktorí urobia chybu. Mnohokrát niekto príde na urgent a je agresívny, hoci mu nik neublížil. Proste doba je taká, že sú všetci podráždení. Keď vidíme, že najvyšší predstavitelia verejného života po sebe nadávajú a nedôverujú si, ostatní si povedia, že ak toto môže naša verejná špička, prečo by sme to nemohli robiť my. Nepamätám si, či niekedy bola doba taká agresívna a podozrievavá ako dnes. Všetci všetko spochybňujú a je jedno, kde to je.

Jeden z dôvodov, prečo ľudia nevolajú záchranku je fakt, že pomoc potrebujú podgurážení či ľudia bez domova. Stáva sa aj vám, že musí Hippokratova prísaha premôcť vaše vnútorné pocity, keď idete k takýmto ľuďom?

Verejnosť pociťuje ako nejakú krivdu, že záchranka chodí aj k opilcom a bezdomovcom. Fakt je ten, že deväť z desiatich takýchto ľudí, si ju sami nezavolajú. Zavolá im ju niekto iný, namiesto opýtania sa či mu má pomôcť. Neobhajujem opilcov, ale keď to dotiahnem do dôsledkov, tak nie je rozdiel medzi opilcom, ktorý sa opil a zlomil si nohu a medzi človekom, ktorý má cukrovku, nedrží diétu a o desať rokov oslepne, alebo mu musia niečo amputovať. Diabetik si to tiež spôsobil svojou nedisciplinovanosťou. Čiže v čom je rozdiel? Cukrovkára bude každý ľutovať, ale to, že si priebeh urýchlil sám, to nikoho nezaujíma.

Zdroj foto: Michal Glonek

Mal by sa väčší priestor venovať výchove prvej pomoci?

Určite áno. Neviem, či nie sme jediná krajina, ktorá nemá prvú pomoc ako predmet na základnej škole. Miško Kubovčík, s ktorým spolupracujem to hovorí pekne. Pripomína, nepodstatnosť vedomostí, napríklad, načo viem dátumy Habsburgovcov, keď mi sestra doma odpadne a zadusí sa vlastnými zvratkami preto, že ma nikto nenaučil poskytovať prvú pomoc. Takže, keď to zhrniem, na školách sa učí mnoho vecí, ktoré deti po skončení školy zabudnú, ale prvú pomoc budú potrebovať celý život.

Čo prežívate, keď musíte skončiť s resuscitáciou?

Sú na to presné kritéria, ktoré nemôžu napadnúť ani právnici. Keď sa rozhodnem skončiť s resuscitáciou, je to presné a jasné. Neexistuje tam možnosť buď alebo. Samozrejme, keď sa jedná o mladého človeka alebo dieťa resuscitujeme o trochu dlhšie, ale to je preto, že aj my máme emócie. No ak oživujeme niekoho, koho neoživovali svedkovia pred nami, je to pre mňa vždy psychicky náročné. Keď tam stoja kamaráti, ale nerobia nič, lebo čakajú na záchranku. Keď to nevyjde, v tom prípade mi pomáha viera. Viem, že ja nie som Pán Boh. Ten je nad nami. Vždy sa modlím, Pane Bože daj mojej mysli jasnosť, pohotovosť a mojim rukám šikovnosť, aby som vedel pomôcť ľuďom, ktorí sú mi zverení. Moje ruky sú v tvojich rukách.

Rozhodli by ste sa ešte raz pre medicínu?

Určite áno. Išiel som na medicínu ako východisko z núdze, ale neľutujem ani deň v tejto práci.

Ako trávite voľný čas?

Tak po službe idem ešte šesť hodín učiť. Aj pri tom si však dokážem vyčistiť hlavu. Keď som na záchranke, relaxujem od študentov a keď učím, tak od záchranky. No základ je fungujúca rodina. Ak je to v pohode tam, tak človek má miesto, kde zrelaxovať. Rád čítam knihy a s manželkou chodíme často do divadla, na koncerty a samozrejme, do kostola.

Viliam Dobiáš bol hosťom piatej #naoravedobre talkshow Jakuba Ptačina a priateľov.

Dominika Poláčiková

logo naoravedobre
© 2016 Naoravedobre.sk   •   Technickú prevádzku zabezpečuje DSI DATA a.s.