O zdravotníctve, vede, ale aj o faktoch v postfaktuálnej dobe, si môžete prečítať v rozhovore s Námestovčankou Ivanou Dedinskou, lekárkou – nefrologičkou, profesorkou a prezidentkou Slovenskej transplantologickej spoločnosti.

Obličky zvyčajne nebolia, preto si ľudia často nevšimnú, že s nimi nie je niečo v poriadku. Aké signály by mali ľudia sledovať, aby si uvedomili, že ich obličky nemusia fungovať správne?
Áno, obličky samy o sebe nebolia, preto je ich ochorenie často nenápadné. Najčastejším signálom, že s nimi niečo nie je v poriadku, býva zvýšený krvný tlak. Ten môže spôsobiť bolesti hlavy alebo zvýšenú únavu. Pri zlyhávaní obličiek sa navyše objavuje anémia, keďže obličky produkujú hormón podporujúci tvorbu červených krviniek. Prvým príznakom však často býva len mierna bolesť hlavy, ktorú si človek nemusí vôbec spájať s problémami obličiek. Keď sa tieto príznaky objavia, väčšinou je už neskoro, ochorenie sa vtedy zvykne nachádzať v pokročilej fáze. Preto je najlepšou prevenciou pravidelná lekárska prehliadka, ktorá dokáže odhaliť problémy rýchlo a lacno.

Sú obličky alebo orgány Oravčanov niečím špecifické?
Áno, na Orave je pozorovaný výrazne vyšší výskyt genetickej choroby obličiek, nazývanej polycystická choroba obličiek. Toto ochorenie postupne vedie k zlyhaniu obličiek a v regióne evidujeme mnoho pacientov s touto diagnózou vrátane tých, ktorí už podstúpili transplantáciu. Často ide o celé rodiny, v ktorých sa toto dedičné ochorenie prenáša z generácie na generáciu. Je to typické najmä pre Oravu a Liptov.

Čím sa to prejavuje?
Polycystické obličky sa zjednodušene prejavujú zmenou zdravého obličkového tkaniva na cysty. S vekom dochádza k ich zväčšovaniu, čo vedie k postupnému zhoršovaniu funkcie obličiek. Toto ochorenie sa často diagnostikuje už v detstve pomocou sonografie, pričom väčšinou sa vyskytuje v rodinách, kde už bol zaznamenaný jeho výskyt. Pacienti preto podstupujú cielený skríning, vďaka ktorému sa už v útlom veku vie, či ochorenie zdedili. Ide o dominantne dedičnú chorobu, čo znamená, že sa v rodinách šíri vo veľkom rozsahu. V konečnom štádiu vedie k zlyhaniu obličiek, pričom pacienti musia podstupovať dialýzu alebo transplantáciu.

Foto: Michal Glonek

Ďalší rozšírený mýtus sa týka motorkárov. Mnohí si myslia, že práve oni sú častými darcami orgánov, a dokonca mi priatelia žartom hovoria, že v lete, keď pribúda nehôd, budeme mať v transplantácii veľa práce. Pravda je však úplne iná. Keď už dôjde k vážnej nehode motorkára, ide väčšinou o devastačné poranenia, ktoré zasahujú aj vnútorné brušné orgány, čím sa stávajú nepoužiteľnými na transplantáciu. Takže motorkári takmer nikdy nie sú našimi darcami.

Foto: Michal Glonek

A kto je najčastejší darca?
Našimi najčastejšími darcami sú pacienti s mozgovou smrťou, pretože iba od nich je možné odobrať orgány na transplantáciu. Najčastejšou príčinou sú cievne príhody – buď hemoragické, teda krvácanie do mozgu, alebo ischemické, spôsobené upchatím cievy.

Ďalšou skupinou sú pacienti po úrazoch, najmä po autonehodách s izolovaným poranením hlavy. Častými darcami sú aj ľudia pod vplyvom alkoholu, ktorí pri páde nemajú obranný reflex a priamo si porania hlavu. Občas ide aj o prípady samovrážd, napríklad strelným poranením. Napriek tomu, najčastejším dôvodom zostávajú cievne príhody.

Foto: Michal Glonek

Ako matka a prezidentka transplantačného tímu musíte balansovať medzi pracovnými a rodinnými povinnosťami. Ako sa vám darí skĺbiť tieto dve úlohy povolania?
Balansovať medzi prácou a rodinou je pre mňa ťažké. Pred niekoľkými rokmi mi rodina dala jasne najavo, že by som cez víkendy mala pracovať menej, a odvtedy sa snažím tento záväzok dodržiavať. Počítač otváram až v nedeľu popoludní, a to len v prípade skutočne neodkladných povinností.

Keď bola moja dcéra menšia, bolo to oveľa náročnejšie. Pracovala som prakticky všade – v kaviarni, keď som ju čakala na krúžku, dokonca aj na hudobnej, kde sa z každých dverí ozýval iný hudobný nástroj a okolo mňa sedelo množstvo čakajúcich rodičov. V takom hluku by sa mnohí nevedeli sústrediť, ale ja som si zvykla. Mentálne sa dokážem sústrediť už úplne všade. Notebook otváram kdekoľvek a kedykoľvek, dokonca aj v lietadle.

Dnes sa snažím udržať si rovnováhu a víkendy venovať rodine. Aj keď je to extrémne náročné, naučila som sa v tom fungovať.