Milo Urban

TlačiťPoslať známemu

Vaše Meno:*

Email známeho:*

Správa:*

Prepíšte reťazec:*

 

 

Uložiť ako odkaz< Späť

Milo Urban

prozaik, prekladateľ, redaktor

* 1904 Rabčice† 1982 Bratislava

R. 1915 – 19 študoval na nižšom gymnáziu v Trstenej, 1919 – 21 na vyššom gymnáziu v Ružomberku, 1922 – 24 na Št. vyššej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, ktorú pre nedostatok financií nedokončil. R. 1921 pomocný redaktor v redakcii Slováka v Ružomberku, 1922 a 1924 – 25 úradník Spolku sv. Vojtecha v Trnave, 1925 – 26 redaktor denníka Slov. národ, 1928 – 40 reportér a redaktor kultúrnej rubriky denníka Slovák, 1940 – 44 šéfredaktor denníka Gardista v Bratislave, 1944 – 45 v Žiline. R. 1945 emigroval do Rakúska, zaistený americkou spravodajskou službou, 1947 eskortovaný do ČSR a odsúdený na verejné pokarhanie, od 1948 žil v Chorvátskom Grobe, od 1974 v Bratislave. Knižne debutoval novelou Jašek Kutliak spod Bučinky (1922), novely z rokov 1923 – 24 vyšli pod názvom Výkriky bez ozveny (1928), ďalšie pod názvom Novely (1943) a Roztopené srdce (1984). Novela Za vyšným mlynom (1926) bola podkladom na libreto k Suchoňovej opere Krútňava. Novelistickú tvorbu z rokov 1927 – 30 zaradil do knihy Z tichého frontu (1932). Jeho prvý mimoriadne úspešný román Živý bič 1 – 2 (1927) je kľúčovým dielom slov. medzivojnovej prózy. Hlavnou postavou románu nie je len vojnový zbeh Adam Hlavaj, ale celá dedina, v ktorej sa premietajú konflikty doby prostredníctvom mnohých charakteristických postáv. Voľne naň nadväzuje román Hmly na úsvite (1930), v ktorom v centre deja je nielen dedina Ráztoky, ale aj mesto. Túto trilógiu završuje román V osídlach (1940), ktorý už nedosahuje hodnoty románov, na ktoré nadväzuje. Voľným pokračovaním trilógie po dlhom čase vynútenej odmlky sú romány Zhasnuté svetlá (1957) a Kto seje vietor (1964), v ktorých zachytil vznik Slov. republiky. Na ne nadväzuje posmrtne vydaný román Železom po železe (1996), v ktorom sa sústredil na povstalecké udalosti. Osobitnou kapitolou sú štyri knihy memoárov, za jeho života vyšla len prvá kniha memoárov s názvom Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna (1970). Na ňu nadväzujú knihy spomienok Kade-tade po Halinde (1992), Na brehu krvavej rieky (1994) a Sloboda nie je špás (1995). Zachytávajú tie isté časy ako romány, sú však pútavejšie, predstavujú zaujímavé svedectvo o dobe. Ako redaktor napísal desiatky reportáží, súdničiek, úvah a politicko-kultúrnych článkov, tlačou vyšla jeho prednáška Česká literatúra a Slováci (1934). Venoval sa aj prekladateľskej činnosti, prózu a drámu prekladal z češtiny, poľštiny a ruštiny (K. Čapek, A. Fredro, I. Newerly a i.).
Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2008.

Spracoval a poďakovanie patrí:
Doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc., riaditeľ Národného biografického ústavu