O ceste z Oravy do Konga, o tom, v čom sa s nami komunity BaYaka líšia a podobajú, ale aj ako dokážu našej spoločnosti nastaviť zrkadlo, si môžete prečítať v rozhovore s Dašou Bombjakovou, odbornou asistentkou na Ústave sociálnej antropológie a predsedníčkou Slovenskej asociácie sociálnej antropológie.
Zdroj: Michal Glonek
Prečo ste sa rozhodli skúmať práve komunitu BaYaka v Afrike?
Keď som študovala sociálnu antropológiu v Bratislave, išla som na výmenný pobyt do Anglicka na University of East London. Učiteľka Camilla Power ma raz pozvala, aby som prišla do komunitného centra v Camdene na večerné prednášky. Keď som tam prišla, práve rozprával Jerome Lewis o lovecko-zberačských komunitách BaYaka. Povedala som si – wow, to je fascinujúce. Robila som výskum v Nemecku, na Slovensku, ale toto mi vtedy prišlo nesmierne lákavé. Bola som mladá, chcela som niekde ísť. Prišlo mi, že práve toto siaha ku koreňom sociálnej antropológie. Antropológovia a antropologičky viedli svoje výskumy v mimoeurópskych kultúrach a to sa do určitej miery stalo aj definíciou sociálnej antropológie. Vtedy som si povedala, že toto by som si chcela vyskúšať aj ja. Po prednáške som prišla za prednášajúcim a povedala mu, že by som to chcela vyskúšať. Poradil mi, aby som si dala prihlášku na PhD. Tak som si ju dala a podarilo sa – samozrejme, aj vďaka veľmi priaznivým odporúčaniam mojich vyučujúcich.
Ako vás BaYaka na začiatku prijali? Aká bola vaša stratégia, aby ste sa k nim dostali?
Vo všeobecnosti, keď chce človek preniknúť do akejkoľvek kultúry alebo komunity – či už je to v Kongu alebo na Orave – musí rešpektovať pravidlá ľudí, ktorých skúma. Musí sa k nim úctivo správať a aj sa zapájať do každodenných pracovných aktivít. Zároveň je potrebné robiť reálne nejakú prácu, ktorou sa pripraví do daného terénu. V mojom prípade to bolo tak, že som sa najskôr snažila v ich jazyku naučiť zopár slov, ku ktorým som sa dopátrala a naštudovať si o tejto kultúre čo najviac z odbornej literatúry. Keď som prišla do Konga, zastavila som sa v jednom mestečku približne na týždeň a najala som si jedného BaYaka muža, ktorý vedel aj po francúzsky a veľmi veľa ma naučil. Po príchode do lokality som sa vedela pozdraviť a ich to veľmi potešilo. Sú to ľudia, ktorí sú nesmierne ostrakizovaní a diskriminovaní. Keď vidia, že niekto príde medzi nich a dá si tú námahu učiť sa ich jazyk a chce tam s nimi byť a pracovať, tak to oceňujú. Zároveň je tam aj tá pragmatická časť – oni vedia, že som tam prišla s nejakými vecami, z ktorých môžu profitovať, čo je tiež v poriadku.
Zdroj: Michal Glonek
Ako vnímali to, že ste prišli s modernými technológiami?
Prišla som tam s fotoaparátom aj kamerou. Oni už však všetky tieto veci videli a poznali. Vo všeobecnosti máme o nich predstavu, že sú izolovaní niekde v lese a že sa k nim nedostávajú žiadne informácie. Ale nie je to tak. Niektorí z nich sa dostanú aj do mesta a keď idú do nejakého obchodu, vidia, že tam majú napríklad pustený televízor. Majú o tom predstavu, vedia, čo to je a na čo to je. Nevedia to však ovládať, pretože to nevlastnia, ale stretli sa už s tým. Čo ich však skôr brutálne prekvapilo, boli veci, ktoré som im rozprávala o nás. Boli fascinovaní, keď som im ukazovala fotky z domova, ako vyzerajú naše obydlia. Prišlo im nepredstaviteľné, že riešime plastické operácie a prečo by si niekto túžiť meniť tvar nosa. Toto bolo pre nich fascinujúcejšie ako fotoaparáty a kamery.
Čo o nás všetko BaYaka vedia? Čo ich najviac zaujíma?
Nerozumejú tomu, že keď niekto príde z Európy alebo z inej časti sveta, tak príde sám. Je to pre nich divné, že neprišiel aj s rodinou. Keď som k nim prišla, mala som okolo 25 rokov. Pýtali sa ma, prečo nemám dieťa. Im takéto veci nejdú skôr do hlavy. Ich predstavy o nás sú také, že sme ako zombíci, pretože vyzeráme, akoby sme prišli po smrti – bez sily, bez energie, bledí. Podľa nich nevieme využívať naše telo na 100 % – nevieme liezť, kráčať, vidieť a ani poriadne počuť. Je to do určitej miery pravda. Pre BaYaka sme akoby fyzicky neschopní, preto hovoria, že sme ako zombíci.
Zdroj: Michal Glonek
Fascinovalo ich niečo na našej kultúre?
Určite áno. Fascinoval ich náš jazyk. Po večeroch sme sa hrali hry a ja som sa učila ich jazyk. Vymýšľali mi komplikované vety a mala som ich hovoriť po slovensky. Pamätám si, že sa veľmi smiali na slove guľáš. Im sa páči naše š, č a takéto podobné zvuky. Raz sa stalo, nebolo to v mojom prípade, že do inej oblasti prišli antropológovia z Ruska a ľuďom z kmeňa sa tak zapáčila ruská koncovka -ski, že ju začali používať. Oni majú veľmi flexibilný pohľad na jazyk.
Opísali by ste ich nejaký konkrétny zvyk, ktorý vás zaujal?
Podľa toho, či ste chlap alebo žena, ste učení spoznávať a ste zasvätení do určitých rituálov, ktoré sú buď ženské alebo mužské. Ja som mala tú česť aj možnosť dostať sa k ženským rituálom. Tie sú hlavne o ženskosti, plodnosti, chápaní, ale aj o manipulácii mužov a sexuálnej manipulácii. Všetko to, čo definuje ženskosť – privádzanie detí na svet, výchova, zdravotná starostlivosť o ženu, princípy spolupatričnosti medzi ženami. To je tam veľmi silné a toto bolo súčasťou ženských rituálov. keď o tomto verejne rozprávam. Keď o tomto verejne rozprávam, práve s touto časťou nie je každý OK. Najmä, ak sa jedná o nejaké tradície konzervatívnych ľudí, tak si neviem predstaviť, že by som pri rozprávaní mohla ísť do detailov.
Zdroj: Michal Glonek
Trpí táto komunita aj nejakou formou diskriminácie?
Lovecko-zberačská komunita BaYaka, s ktorou som žila, trpí rôznymi typmi diskriminácie. Jedným z najväčších problémov je neprístupnosť profesionálnej zdravotnej starostlivosti. Existuje však jeden vynikajúci projekt, ktorý sa nazýva Bwanga. Tento názov znamená medicína po BaYaka. Jeho cieľom je zaručiť prísun liekov ľudovým liečiteľom z komunít BaYaka. Tento projekt sa dá podporiť aj priamo na tomto odkaze.
Ako vám napadlo ísť študovať antropológiou? Uplatnil by sa takýto človek na Orave?
Napadlo mi to už počas strednej školy, mala som k tomu sklony. Páčilo sa mi, čo sa u nás na Orave nazývajú „tradície“. Vytvárala som rodinné genealógie, zaujímala som sa o spomienkové rozprávania, rodinné príbehy predchádzajúcich generácií. Aj preto som sa rozhodla ísť študovať etnológiu a neskôr sociálnu antropológiu. S uplatnením absolventov sociálnej antropológie nie je problém. Keby bolo pre širšiu verejnosť známe, čo znamená antropológia a čo robia antropologičky, tak rozhodne by to s uplatnením bolo ešte lepšie.
Zdroj: Michal Glonek
Čím sa antropológ zaoberá v bežnom živote?
Napríklad, ak si miestny úrad láme hlavu, kde je najlepšie postaviť cestu alebo kadiaľ má viesť chodník, tak antropológ to vie vyskúmať. Človek s týmto zameraním dokáže vysvetliť, prečo sa určité javy a predstavy rozšíria v danej komunite. Je množstvo oblastí, v ktorých antropológia vie pomôcť. Napríklad aj v biznise vie prísť s odpoveďami, prečo sú niektoré služby alebo tovary kupované a niektoré nie. Je to aj preto, lebo v sociálnej antropológii sa používajú špeciálne výskumné techniky zúčastneného pozorovania a ponorenia sa do komunity. Antropológ alebo antropologička ide do terénu, žije s danou komunitou určitý čas, vie do nej preniknúť a vyskúmať odpovede na tieto otázky.
